Súcitiť s ostatnými,dar, prekliatie?
Je to akoby už padol verdikt, záchrana je zbytočná, oni to vedia a pevne ťa držia.
Je ich veľa a ty si sám, si ich jediná šanca, v tejto hre zrejme neodídeš.
Lúč slnka zadusený dnešným dňom.
Myšlienkami.
Ľuďmi.
Zlom.
Smútkom.
Vojnou.
Strachom.
Mám pokračovať?
Hmla, prach a plač.
Akosi sme si zvykli a nikto nechce.
Hmlu prepichnúť.
Prach zamiesť.
Slzy zotrieť.
Dva lúče slnka hodené za hlavu a hlava v akváriu s problémami, aby jej náhodou nežiarili oči.
Bojujúce havrany ako svedomia.
Mlčia, neškriekajú.
Počúvali by sme ich vôbec?
Keď si chcú eskimáci rozmraziť potraviny, tak ich strčia do chladničky.
Keď si chcete rozmraziť city, tak to skúste spraviť takisto.
A ešte niečo- neklamte!
Slnko to raz určite vyhrá.
Už primnoho strojeného je, veľa čakania na čakanie a otázky ako odpovede na otázky.
A v tom svitá.
Mne a tebe.
Ale to úplne stačí.
Ako keď sa on opýtal jej, či nevadí, že jej ľudia nebudú veriť a ona povedala jemu, stačí, že som presvedčila jedného.
Sama si ho zvolila, hoci sa nepoznali, zrazu sa pozrela a vedela, že bude svetlo jej dní, že bude to, nad čím stále nechápavo krúti hlavou a usmieva sa, že bude to, čo je napísané vo hviezdach a aj keby to tam napísané nebolo, budú tými lebo veľmi chcú.
Koľkokrát si treba pozrieť príbeh o Kaiovi a Gerde, aby bolo dôveryhodné spoliehať sa na nekonečnú a pravú lásku?, obsiahnuc v slove pravá všetko dobré, čo si len pod láskou dokážete predstaviť...
Aj nula krát.
Stačí spoznať Kaia...
Odpusť budúcnosti, že príde taká ako chceš.
